RUDOLF BEDNÁRIK
(1903-1975)
Bol rodákom z Nového Mesta nad Váhom a po maturite vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského (1929). V rozsiahlej vedecko-výskumnej činnosti sa zaoberal analýzou hmotnej a duchovnej kultúry Slovákov. Už v roku 1936 sa zameral aj na výskum etnografických aspektov včelárstva, ktoré považoval za odveké zamestnanie ľudu. V roku 1930 uverejnil v časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti štúdiu Úle v poverách a umení slovenského ľudu. Do istej miery programovo vymedzila aj jeho predmet záujmu v oblasti včelárstva. Štúdiu prevzal Dr. Ján Gašperík do druhého zväzku Pamätností včelárstva slovenského. V d'alšej fáze výskumu etnografických aspektov v?elárstva sa zameral na problematiku brtníctva – lesného včelárstva. Záujem o túto oblast do určitej miery motivovalo to, že nemecký prof. Dr. L. Armbruster popieral existenciu lesného včelárstva na území Slovenska.
Bednárik na základe analýzy množstva historických literárnych prameňov a podkladov ukázal, že Armbruster sa mýlil. Neskôr získal rukolapný dôkaz. V lese obce Boliarov v okrese Košice-vidiek našiel zavesený klát oproti otvoru v strome, z ktorého vyletovali včely. Najväčší výskum etnografických aspektov včelárstva uskutočnil na zdobených a figurálnych úľoch, ktoré študoval z pohľadu vývoja a regiónu, v ktorom vznikli, ale aj námetov, ktoré zobrazovali a techniky výroby. Etnografickej analýze podrobil okolo 70 úľov z rozličných lokalít Slovenska. Dokázal, že naši predkovia mali pri tvorbe úľov značnú invenciu, fantáziu, umelecké cítenie, estetické prvky a vlastnosti a mali z nich aj určité potešenie. Syntetický pohľad na problematiku zdobených a fígurálnych úľov zhrnul do knižnej publikácie Slovenské úle (1957). Vo výstižnej štúdii a doloženými fotografiami dokumentoval, že naši predkovia zručne narábali s drevom a úle sú názornýn-mi prejavmi bohatstva ľudového umenia. Na toto dielo v určitých oblastiach nadviazal aj Rudolf Mičieta a výsledok krásy, rozmanitosti, realizácie a funkčnosti úľov možno vidieť vo včelárskom skanzene vo Včelárskom učilišti v Kráľovej pri Senci. Osobitnú čast Bednárikovho výskumu predstavovala problematika Slovákov žijúcich na Dolnej zemi. V roku 1964 vydal knihu Slováci v Juhoslávii. V kapitole Vedľajšie poľnohospodárske zamestnania, sa stručne zmieňuje tiež o pomeroch vo včelárení.
Okrem včelárstva sa z pohľadu etnografa zaoberal aj daľšími oblasťami života našich predkov. Už v roku 1942 vydal monografické dielo Príručka pre národopisný výskum slovenského ľudu, ktorá bola dlhé roky základným a koncepčným dielom pre výchovu novej generácie slovenských etnografov. V 40. rokoch 20. st. napísal dve monografie Duchovné základy ľudového staviteľstva, ktorá dokumentuje originalitu niektorých stavieb našich predkov a v druhom zväzku sa zaoberal tematikou ľudových náhrobníkov nachádzajúcich sa na Slovensku (1949). O širokom spektre jeho etnografických záujmov svedčí, že v roku 1967 vydal d'alšiu monografiu Ľudové staviteľstvo na Kysuciach, ktoré komplexne analyzuje z tohto pohľadu tento nádherný región Slovenska. Záslužnú pozornosť a odozvu vzbudilo aj jeho dielo Cintoríny na Slovensku (1972) pre jeho citlivý prístup k netradičnej tematike nášho života. Zaoberal sa aj problematikou ľudového liečiteľstva, maľovanými ohniskami v Malých Karpatoch, pastierskym a rezbárskym umením. Od roku 1965 bol profesorom Univerzity Komenského v Bratislave.