ARISTOTELES
(384-322 pr. Kr.)
Bol jedným z prvých systematických pozorovaterov života včiel. Pochádzal z macedónskej Stageiry. Študoval u Platóna na slávnej Akadémii v Aténach dvadsať rokov a patril medzi najlepších žiakov. Prežil život plný dramatických udalostí, vzostupov a pádov. Ked' mal tridsaťdva rokov, stal sa osobným učiteľom Alexandra Macedónskeho, ktorý si ho ako učiteľa veľmi obľúbil a vážil. Roku 336 odišiel do Atén, kde vybudoval slávnu filozofickú školu. Situácia sa prudko zmenila po smrti Alexandra Veľkého. Stal sa obeťou protimacedónskych nálad. Hrozil mu súd a smrť. Po zvážení volil cestu úteku z Atén a uchýlil sa na svoj statok do Chalkide, kde aj zomrel.
Aristoteles vynikol darom náruživého a exaktného pozorovateľa prírody, so schopnosťou hlbokého myslenia a jasného písania. Ako skvelý pozorovateľ prírody poznal a opísal vyše 400 živočíchov – medzi nimi aj včely. Na pozorovanie si dal zhotoviť úľ so sklenenou stenou. Zaskočilo ho, ked' mu včely zatmelili pozorovací priestor nepriehľadnou hmotou – propolisom. Neúspech ho však neodradil a pozoroval včely mimo úľa, priamo v prírode. Tak sa zrodili prvé exaktné poznatky o včelách. Aristoteles učil, že včelstvo má kráľa a vladárske včely, ktoré sú dlhšie ako ostatné. Včely opisuje ako hmyz so šiestimi nohami, štyrmi krídlami v podobe suchej membrány, ktorý má v sebe žihadlo. Po morfologickej stránke presne opísal tvar včelích nôh a neskoršie vypracoval náčrt celého anatomického výzoru včiel. Rovnako opísal mechanizmus zberu peľu. Tvrdil, že včely majú schopnosť privádzať na svet ďalšie mláďatá a generácie včiel, ktoré sa od seba líšia tým, že majú v sebe aj iné včely (trúdov). Bol prvý, kto vyvrátil mýtus o nadprirodzenom pôvode včiel, ktorý v tom čase všeobecne rozšírený.
Znášku a tvorbu medu opísal slovami: Med padá zo vzduchu v zásade vtedy, ked' predtým boli na oblohe hviezdy a vtedy, ked' sa už aj dúha skryje. V podstate vyslovil prvý fenologický, hoci veľmi nepresný postreh, ale v zásade už opisujúci podmienky znášky v súvislosti s počasím. Vo včelárskej literatúre je známy postreh, v ktorom sa zaoberá návštevnosťou včiel na kvetoch. Uvádza, že včela pri každom výlete z úľa lieta z kvetu na kvet jedného druhu a potom sa vždy takto vracia do úľa. Tam sa jej aj s nákladom ujmú tri alebo štyri spoločníčky. Sebakriticky priznal, že čo sa dialo ďalej, nemohol pozorovať. Svoje poznatky o včelách sústredil v dielach: De generatione animalium a Historia animalium, ktoré sa stali základom pre výskum v prírodných vedách a dodnes patria medzi jeho najcitovanejšie diela. Niektoré čiastkové poznatky uverejnil aj v diele Časti živočíchov, ktoré odborníci pokladajú za základ porovnávacej anatómie a v spise Plodenie a rozvoj živočíchov, ktorý tvorí základ embryológie. Včelstvo prirovnával k otrokárskej spoločnosti, v ktorej žil a tvrdil, že ho riadia aristokrati-trúdy. Ked' porovnával a prirovnával človeka a živočíchov, vyvodil z toho záver, že človek je bytosť určená pre pospolitý život viac ako včela alebo mravec, ba aj viac ako každý iný stádový živočích. Bol autorom prvej klasifikácie živočíšnej ríše, pozorovateľom štyroch spôsobov vzniku živočíchov, objaviteľom zhodných prvkov v stavbe a organizácii tela rastlín a živočíchov. Aristoteles bol zakladateľom anatómie, morfológie, fyziológie, zoológie, geológie ba i ekológie. Škoda, že sa veľká časť jeho diela nezachovala.