Prvá interakcia medzi včelou a človekom sa údajne odohrala ešte v raji. Vtedy si Adam a Eva uvedomili, že včela existuje. Po vyhnaní z raja a splodení ďalšieho potomstva záujem človeka o včely nastal až vtedy, keď ho po prvý raz dobodali. Táto negatívna interakcia mala niekolko dôsledkov. Uvedomil si, že včela bráni svoje právo na život. Pochopil, že ak má byť medzi nimi obojstrarnný vzťah, musí žiť so včelou v koexistencii. Pozitívna interakcia sa odohrala vtedy, keď človek po prvý raz ochutnal med a zistil, že je sladký a tak sa začal o včelu viac zaujímať. Neskôr ju z lesov dutín stromov osadil do brtí, dlabákov a úľov, bližšie k obydliu a zistil, že okrem medu produkuje vosk, včellu materskú kašičku, per, propolis a včelí jed. Postupne spoznal, že produkty majú význam nielen v živote a činnosti samotnej včely, ale sú užitočné aj pre neho.

Včela sa stala objektom jeho štúdia, ktoré od čias prvej interakcie trvá prakticky dodnes. Koexistencia človeka a včely existuje od čias jeho vyhnania z raja, mala podoby od primitívneho chápania a vysvetľovania spozorovaných javov, faktov, skutočností a vyvíjala sa cez postup od empirického k racionálnemu štúdiu a objavovaniu zákonov, ktorými sa včela počas života riadi a podliehaním. Zložitý a doteraz v plnej miere nepreskúmaný život včely láka svojimi "bielymi miestami" nielen samotných včelárov, ale aj odborníkov prakticky zo všetkých odvetví ľudskej činnosti, vrátane umenia.

Termín apidológia vznikol zložením a skrátením slov Apis – (včela) a logos (slovo). Je to vedný odbor alebo disciplína, ktorej predmetom štúdia je včela medonosná. Je to medzinárodný termín označenia vedy o včelách, ktorý nahradil starší názov apistika. Prvou a klasickou súčastou apidológie je anatómia včely medonosnej, ktorá. študuje stavbu a skladbu vajíčka, larvy, predkukly, kukly a vyvinutého dospelého tela robotnice, trúda alebo matky. Tieto objekty však študuje z pohľadu makroskopických alebo mikroskopických rozmerov. V poslednom období sa v tejto oblasti dynamicky rozvíja rastrová elektrónová mikroskopia, ktorá umožňuje pozorovať a definovať ultraštruktúru povrchu buniek a tkanív včiel. Na podrobných znalostiach a poznatkoch anatómie sa začala vyvíjať a kreovať fyziológia včely medonosnej, ktorá študuje a opisuje životné prejavy a úkoiiy citovaných vývojových štádií včiel za normálnych podmienok. V lone fyziológie sa zrodila a vyvinula behaviorológia včiel študujúca správami e sa včiel v rozmanitých podmienkach a etológia, ktorá sa špecializuje na výskum životných prejavov ako sú inštinkty, zvyky a celkový spôsob života včiel. Z fyziológie vychádza aj d'alšia súčasť apidológie – patológia včely medonosnej. Skúma pôvodcov, príčiny, priebeh, rozširovanie a následky chorôb včiel, ale aj mechanizmus prenosu nákazy na d'alšie včely, ich produkty alebo aj na človeka. Sústred'uje sa na štúdium možnosti prevencie, likvidácie a liečenia bakteriálnych alebo vírusových ochorení včiel. Dôležitou súčastou apidológie je morfológia včely medonosnej. Skúma tvar a orgány jednotlivých plemien, druhov, poddruhov alebo rás v normálnom a abnormálnom stave.

Osobitné miesto v nej má biometria včiel, ktorá vyúsťuje do definovania kvantitatívnych parametrov orgánov včiel, charakteristických pre jednotlivé plemená. Biochémia študuje chemické zloženie vývojových foriem a dospelých včelích jedincov s osobitným dôrazom na výskum fyzikálnochemických procesov a vzájomné súvislosti týchto procesov v priestore a v čase. Dôležité postavenie v apidológii má biofyzika, špecializuje sa na štúdium vplyvu a účinkov fyzikálnych parametrov, teploty, svetla, tlaku, vlhkosti, elektromagnetického, rádioaktívneho alebo rontgenovélio žiarenia na správanie, produkciu a život včiel. Z aspektu praktického včelárstva dôležité miesto v apidológii má včelárska botanika zameraná na štúdium rozmno2ovania, výsadbu, rast nektárodajných a pel`odajných rastlín a vyprodukovaného nektáru, peru alebo výskytu medovice. Skúma aj vztah medzi včelou a kvetom, operovanie poľnohospodár-skych plodín a atraktívnosť kvetov a stromov pre včely v znáškovom období. Genetika včely medonosnej študuje dedičnosť, menlivosť, kríženie a šľachtenie včiel  a usiluje sa o vyšľachtenie včely s lepšími úžitkovými a ekologickými vlastnosťami. Z hľadiska praxe významný podiel v apidológii predstavuje včelárska technika, ktorá sa zaoberá vývojom, návrhmi, konštrukciou, zhotovovaním prototypov nových úľov a ďalších  včelárskych pomôcok, náradia. Jej výsledky sú základom racionálneho pokroku včelárstva a vizitkou úrovne vče-lárstva v jednotlivých krajinách. Tak ako každý vedný odbor má svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť, súčasťou apidológie je aj história včelárstva. Zaoberá sa jednotlivými vývojovými etapami včelárstva, objavom dôležitých poznatkov, skúseností, zákonov a teórií a ich uvádzania do praxe. Informácie sleduje na úrovni regionálneho, národného, medzinárodného alebo kontinentálneho rozsahu a vytvára tak banku údajov potrebnú pre d'alší výskum a vývoj. S históriou včelárstva úzko súvisí včelárska biografia, ktorá sa zaoberá životom a dielom významných vedeckých a odborných osobností alebo vynikajúcich predstaviteľov praktického včelárstva. V posledných rokoch nastal pokrok tiež v oblasti včelárskej  legislatívy, ktorá má význam nielen pre osobnú ochranu včelára, ale aj pre ochranu včiel pred toxickými účinkami herbicídov, insekticídov a pesticídov používaných v poľnohospodárskej praxi. Neoddeliteľnou súčasťou apidológie je marketing včelárstva zaoberajúci sa koncepciou výroby a obchodnej činnosti, zameraný na dosiahnutie maximálneho obchodného zisku. Apidológia úzko súvisí a spolupracuje aj s d'alšími vednýrmi odbormi, ako je napríklad analytická chémia, ktorá sa okrem iného zaoberá podľa potreby izoláciou, identifikáciou obsahových látok medu, včelej materskej kašičky, vosku, peľu, propolisu alebo včelieho jedu z hľadiska ich kvality a kvantity.

 Z aplikácie týchto včelích produktov do ľudského alebo živočíšneho organizmu a štúdia ich vplyvu na predchádzanie alebo liečenie niektorých chorôb sa vyvinula apiterapia, liečenie včelími produktmi. Z aspektu hierarchie sa apidológia zaraďuje ako súčasť entomológie, vedy o hmyze. Dejiny moderného včelárstva, prezentovanie jeho vývoja a pokroku, sú úzko spojené s činnosťou Apimondie — Medzinárodnej federácie národných včelárskych organizácií. Myšlienka na založenie tejto organizácie vznikla v roku 1896 na národnom zjazde včelárov Belgicka, ktorý sa konal v mestečku Namur. O rok na I. kongrese v Bruseli 636 včelárskych odborníkov uviedlo myšlienku do praxe. Popri belgických to boli najmä francúzski včelári, ktorí zohrali dominantné postavenie pri tvorbe prvých stanov, rokovacieho poriadku a organizovaní  ďalších kongresov  ako vrcholných vedeckých, odborných a spoločenských podujatí. Od roku 1897 usporiadala Apimondia do roku 1939 dvanásť kongresov. Vynikajúcu začiatočnú aktivitu prerušila druhá svetová vojna. Po jej skončení sa činnosť Apimondie obnovila až v roku 1949, keď sa v Amsterdame konal XIII. kongres, ktorý spresnil a rozšíril jej stanovy, nadviazal všestranné kontakty, najmä s vedeckými pracovníkmi. Neskôr vznikol aj jej časopis Apiacta a Apimoridia sa včlenila do viacerých medzinárodných štruktúr. Táto etapa vyvrcholila usporiadaním XIX. kongresu, ktorý sa konal v roku 1963 v Prahe. Tretia etapa jej vývoja sa datuje od roku 1965, ked' sa v Bukurešti konal jubilejný XX. kongres. Na ňom schválili d'alšie rozšírenie stanov smerom k cieľavedomej medzinárodnej spolupráci včelárov, vznikli stále odborné komisie pre včelársku ekonomiku, biológiu a patológiu včiel, pastvu a opeľovanie i včelársku technológiu. Neskôr k nim pribudli d'alšie komisie – pre apiterapiu a komisia pre problémy včelárstva v rozvojových krajinách. Činnosť komisií, do ktorých zvolili významných predstavitefov jednotlivých odborov apidológie, sa sústredila najmä na vypracúvanie všeobecných a medzinárodne platných smerníc, zásad, metodických postupov a noriem. Cenným momentom v práci Apimondie sa stala skutočnosť, že komisie začali organizovať monotematické sympóziá, vďaka ktorým sa na základe aktívnej účasti a spolupráce renomovaných odborníkov koordinovala činnosť v jednotlivých oblastiach apidológie, ale urýchlil sa a zefektívnil prenos poznatkov z teórie do praxe. Na XXII. kongre¬se v Mníchove (1969) prijali Slovenský zväz včelárov (SZV) za členskú organizáciu Apimondie. Opodstatnenosť tohto dôležitého kroku dokázala aktívna účast už na XXIII. kongrese v Moskve a d'alších kongresoch, kde naši odborníci prezentovali výsledky svojej vedeckovýskumnej práce. Obsah týchto príspevkov dôstojne reprezentoval úroveň a vyspelosť slovenského včelárstva. V súčasnosti združuje Apimondia včelárske organizácie zo 60 štátov. Apiniondia úzko spolupracuje s FAO – Komisiou pre výživu a poľnohospodárstvo pôsobiacou pri Organizácii Spojených národov. V niektorých aktivitácli spolupracuje aj s UNESCO a Apislaviou. Sídlom jej sekretariátu je Rím, kde je aj medzinárodná včelárska knižnica, v Bukurešti pracuje jej Medzinárodný ústav včelárskej ekonomiky a techniky, Vydavateľstvo IITEA a má tam aj stálu včelársku výstavu. V belgickom meste Mechelene je umiestnené jej Medzinárodné včelárske múzeum a v Dole u Libčic (Česko) dokumentačné a informačné stredisko. Apimondia vydáva APIACTA, medzinárodný časopis o včelárstve a jeho ekonomických informáciách, ktorý vychádza v angličtine, francúzštine, nemčine, španielčine a ruštine. Jeho obsah určuje medzinárodná redakčná rada na čele s prezidentom Apimondie. Súčasná štruktúra riadiacich orgánov organizácie sa skladá z výkonnej rady na čele s prezidentom Apimondie. Ďalšími členmi sú viceprezident, generálny sekretár, dekan, čestní členovia, volení členovia a predsedovia stálych odborných komisií. Osobitným orgánom je revízna komisia. Apimondia má čestných členov – bývalých prezidentov jednotlivých kongresov a vybraných renomovaných včelárskych vedeckých pracovníkov. Činnosť Apimondie je rozsiahla a všestranná. Okrem organizovania spomínaných medzinárodných kongresov, ktoré sa konajú väčšinou v dvojročných cykloch s odbornými medzinárodnými výstavami. Sú to najmä sympóziá a konferencie zovšeobecnujúce pokroky vo včelárstve. Jej edičná činnosť pozostáva z vydávania množstva odbornej literatúry, kalendárov a propagačných prospektov. Vrcholným vedeckým, odborným a aj spoločenským podujatím Apimondie sú jej medzinárodné kongresy, ktoré sa pravidelne usporadúvajú v rozličných krajinách. Aktívna účast najmä v ich vedeckej časti sa považuje za vysoké ocenenie práce odborníkov, pretože prezentované výsledky majú dopad a odozvu prakticky na celom svete. Zviditeľňovanie Slovenska v Apimondii sa datuje od roku 1958, keď na XVII. kongrese v Ríme E. Malý referoval o svojej metóde chovu matiek z jednodúových vajíčok. Na XIX. kon-grese (1963) predniesol J. Hejtmánek referát o parametroch plemenného výberu vo včelárstve, M. Kresák analyzoval vo vystúpení správny názov májovky včiel a súčasne poskytol poznatky z aklimatizácie včiel. Jeho kolega L. Kepefia sa zaoberal otázkami biológie trúdov línie Tatranka. Do programu jubilejného XX. kongresu (1965) v rumunskej Bukurešti kolektív našich odborníkov E. Malý, M. Pačenovská, D. Jarkušková, prispel referátom o výsledkoch v liečení s včelou materskou kašičkou, I. Dobrovoda analyzoval liečenie niektorých psychoneuróz včelou materskou kašičkou, L. Kepefia referoval o faktorocli, ktoré vplývajú na vylietanie trúdov a M. Kresák poskytol výsledky z výskumu zo štúdia podnecovania sekrécie hltanovej žľazy včiel. Na XXII. kongrese v Mníchove (1969) referoval J. Hanko o liečení nozematózy antibiotikami, A. Predmerský analyzoval chov matiek z najmladších larvičiek v umelých materských bunkách a L. Švancer sa zaoberal otázkou významu legislatívno-administratívnych opatrení v boji s včelími chorobami na Slovensku. Prijalie SZV za člena Apimondie sa odrazilo najmä v programe a účasti na XXIII. kongrese v Moskve (1971). J. Čižmárik a I. Matel referovali o chemickom zložení propolisu, z ktorého izolovali kyselinu ferulovú, I. Matel, J. Čižmárik a R. Straka analyzovali liečenie niektorých ochorení dýchacích ciest inhaláciou propolisom, M. Mačička mal príspevok o produkcii včelej materskej kašičky, J. Hanko a S. Lemáková analyzovali nozematózu trúdov, L. Kepeňa referoval o vplyve jesenného dokrmovania na kvalitu včiel, M. Kresák prednášal o vplyve niektorých chovateľských podmienok na zmeny v ontogenéze včiel, J. Michalík analyzoval otázku kontajnerizácie v chove včiel, A. Knapo poskytol výsledky pokusov s úľmi z umelej hmoty a L. Roško analyzoval európsku hnilobu včelieho plodu a jej vyskyt na Slovensku. V roku 1975 na XXV. kongrese v Grenoble mal značný ohlas príspevok o zariadeni na filtrovanie včelej materskej kašičky, ktorého autorom bol E. Dedinský a poskytol informácie aj o automatickom vážení úľov, L. Kepeňa analyzoval hodnotenie miestnej slovenskej včely a jej porovnanie s líniou Troiseck a zaoberal sa aj otázkami kočovania do podhorských oblastí za agátovou znáškou, M. Kresák referoval o problematike otráv včiel priemyselnými exhalátmi na území Slovenska, M. Mačička analyzoval ochranu včelstiev pred medveďmi, J. Čižmárik a J. Trupl poskytli výsledky štúdia účinku propolisu na kvasinky. Na XXVII. kongrese roku 1979 v Aténach analyzovali L. Kepeňa a J. Kopernický otázky vplyvu výživy na pohlavnú aktivitu trúdov, M. Kresák opísal stimuláciu nektáru oligobiogénnymi prvkami a L. Kepeňa poskytol výsledky zo štúdia opako- vaného oplodňovania na morfologické charakteristiky potomstva. Na XXIX. kongrese (1983) v Budapešti L. Kepeňa opísal výsledky umelej inseminácie včelích matiek v laboratórnych podmienkach a M. Mačička a Z. Račková sa zao-berali kvalitou a množstvom propolisu v závislosti od miesta jeho zberu. Na XXXI. kongrese vo Varšave (1987) referovali J. Kopernický a L. Kepefia o kva-lite spermií trúdov v závislosti od potravy, R. Jendreják analyzoval pokles varroózy na území SSR, I. Popovič opísal efekt mikroelementov na sekréciu nek-táru, produkciu semien repky olejky, slnečnice a ďateliny červenej, L. Kepeňa a L. Pauer referovali o zariadení na velkokapacitné inseminovanie matiek, M. Mačička analyzoval vplyv úľa a diela na rozvoj a produkciu včelstiev, v nasledujúcom príspevku ochranu včelstiev proti medveďom, E. Dedinsk-ý predstavil mechanický upevňovač drôtikov v rámiku a K. Čermák informoval o labora-tórnych výsledkoch testovania spotreby potravy včelami. Do programu XXXII. kongresu v Rio de Janeiro (1989) prispel M. Mačička referátom analyzujúcim otázky teploty vzduchu v úli ako signálneho parametra kladenia vajíčok, d'alej, K. Čermák opísal meranie obsahu medového vačku znáškových včiel, J. Kopernický sa zaoberal pôvodom včiel a ich vplyvu na produktivitu potomstva, R. Jendreják opísal Spofa fungicidín a 25% celaskon v profylaxii a terapii askosferózy, I. Popovič študoval sekréciu nektáru niektorých kultivarov jabloní a I. Dobrovoda predniesol novú kombinovanú metódu aku a apipunktúry. V roku 1995 v Lausanne na XXXIV. kongrese J. Čižmárik a J. Straka opísali výsledky liečenia vonkajšieho zvukovodu propolisom, I. Dobrovoda a E. Peterajová analyzovali zmeny kortizolu v sére počas terapie reumatoidnej artritídy pri použití novej kombinovanej metódy api a akupunktúry, R. Jendreják analyzoval alternatívne nietódy tlmenia moru včelieho plodu, J. Kopernický opísal použitie 85% kyseliny mravčej (Apiform) pri tlmení varroózy včiel. J. Miclialík opísal rentabilný systém chovu včiel a J. Šimúth, J. Kulifajová, S. Albert a J. Janeš referovali o molekulárno-biologických modeloch pre zhodnocovanie včelích produktov. V roku 1999 vo Vancouveri J. Čižmárik a J. Straka prezentovali príspevok Využitie propolisu v ušnom lekárstve. Súčasťou kongresov bývajú aj výstavy, na ktorých sa exponáty oceňujú medailami. V Moskve roku 1971 získal zlatú medailu za zariadenie na výrobu umelých materských misiek Dedinský E., (Bratislava) a za výrobky z medu a produktov včiel Slovakofarma Hlohovec a Medos Galanta. V orgánoch Apimondie a jej odborných komisiách pôsobili J. Čižmárik, V. Bažány a I. Dobrovoda. Do programu XXXVIII. kongresu Apimondie v Ľubľane (2003) prispeli R. Chlebo a M. Kopernický analýzou genofondu včely medonosnej chovanej na Slovensku, v d'alšom referáte R. Clilebo, M. Kačániová, M. Kopernický popísali mikroskopické huby v peli zozbieranom včelami, T. Čermáková poskytla výsledky monitorovania prvkov v slovenských medoch, J. Šimúth, K. Bíliková, E. Kováčová referovali o proteínoch vo včelej materskej kašičke, ktoré môžu slúžiť na terapeutické účely a v poslednom príspevku J. Šimúth referoval o genomike a jej využití pri štúdiu rezistencie včelích chorôb.

Osobnosť v apidológii možno charakterizovať ako jedinca, ktorý má originálny podiel na objavovaní, hľadaní a definovaní nových poznatkov vo včelárstve, ktoré ako informácie popíše a sprostredkuje širokej odbornej komunite vo forme pôvodných vedeckých experimentálnych prác, monografií, učebníc, skrípt alebo populárno vedeckých kníh. Najzávažnejšie, kardinálne, obyčajne patentuje. Okrem toho osobnosť sa musí podiefať na transformácii poznatkov zo včelárskej vedy praktickým včelárom obyčajne formou odborných prednášok alebo referátov na domácich či zahraničných vedeckých fórach, aktívoch, sympóziách alebo poradách. Osobnosť je človek, ktorý má dobré výsledky aj v praktickom včelárení.

Túto knihu predkladám širokej včelárskej verejností ako prejav úcty a vd'aky k vynikajúcim osobnostiam apidológie, ktoré sa pričinili o vývoj, súčasnú úroveň nášho poznania, o pokrok vo včelárstve. Vrúcne si želám, aby sme si ich uchovali v myšlienkach, uložili v srdci a poznatky o nich a ich diele odovzdávali d'alším generáciám včelárov.